Prisnilo sa mi, ten prvýkrát z večera uprostred sveta, človek k životu sa preberá. Je ti tak nenáhlo, zľahka sa otočíš k slnečnej strane s úzkosťou dotyku, priestor bez konca časom sa stane
Obliny vo svetle, tie hodvábne tôny tela krása ľahkosťou nesmierna, nacelkom odkrytá znela Ruka, nástrojom, z polovice hrubá a z polovice taká jemná, nežná hľadajúc miesto tvojou láskou napadnuté, i prebúdza sa žena Aká tvárička, priehľadne čistý krištáľ, v očiach radosť večne žijúca, prezrádzaj ju jemná mladosť A v rozpakoch nemoty, slová sa trasú padajúc dychtivo do tmy, do závratu Rovnako staviaš tvár, v ústretí teplých snov s letmosťou načúvaš, s oddanou vernosťou. Si mi ďaleká, ako vodopád v oáze a zároveň blízka, ako odraz predomnou v obraze Nechcem ťa minútu, chcem ťa na večnosť objímať odvetím, prší nám dážď lupenia z ruže, s vlastnosťou nikdy sa nemínať. V tej chvíli nemôžeš pokojne žiť, nemôžeš spomaliť v tom čase prišiel bozk, stále krájší a dlhší, nebolo nám dosť Túžbou naše telá v jedno splanuli opadával z nás ten nezvaný hosť, pomaly Milujúc sa v splne mocnej luny neznačíl ten prikrátky sen sen bol len do momentu prebudenia ženy a jej spatrenia anjela, mlčky dúfajúceho, vediac že ho chcem
Komentáre
no
ale modré na modrom, hm ;-)
NO